Krútňava

Krútňava

Krívame hmlou odniekiaľ v diaľ,

ťažko je žiť ľahko, keď zlosyn žiaľ zasial.

Veselé tváre, no smutné oči,

živé jazvy na duši, uštvané v kolotoči.

Bratovražda!

Samozvanci!

Barikády! Stav je vojna!

Z čistých psanci!

Žerieme kamene, počas dňa spíme,

svitá, no všade je tma!

Dýchame kyanid a na bludoch lipneme,

rýchlo potlesk, úsmevy – vošla nahá kráľovná.

Svine žerú pomyje, no padajú z nich perly,

slaboduchí prehliadli, že hovno sa neperlí.

Nosorožci bez rohu udupali ruže,

oživili aj Boha, ponúkli ho luze.

Čo bolo, bude znova.

To, čo sa urobilo, bude znova vykonané.

A to, čo stane sa zajtra, zrodilo sa včera.

Svine žerú pomyje...

Nosorožci bez rohu...

Zem si všetko pamätá...

Začas zúri krútňava...

Zem si všetko pamätá, vždy dá zrnu nádej,

večný boj síl plodivých so synmi pani hádej.

Začas zúri Krútňava, do tla všetko zrovná,

exil ľudstva pominie, zažiari pravda rovná.